Pralinky 2016

Bol to dobrý rok, knižne. Niekoľko literátov bezkonkurenčne a prekvapivo zahviezdilo, a len zopár z mála bolo neočakávaným sklamaním, povieme si neskôr. Každý mesiac sa s kamošmi stretávame po putikách, či v Medickej v literárnom klube, ktorý je still alive´n´kicking už druhý rok a darí sa mu tak výdatne, že neustále priberáme nových členov. Najlepšie na tom je, že vďaka rozmanitému literárnemu vkusu a (zväčša) spravodlivému hlasovaniu sa vo výbere toho, čo si každý mesiac prečítame, ocitlo niekoľko autorov, ktorí by na mňa v kníhkupectve asi len tak neskočili. Tuto som teda spísala výber toho najlepšieho (aj najhoršieho), čo mi tento rok prešlo rukami.

Hneď na začiatku roka som siahla po dvoch fantastických absurdných kúskoch, oboch na odporúčanie. Prvým z nich bola skvostná satira kolektívnej pamäti a dedičnej viktimizácie od Shaloma Auslandera – Hope: A Tragedy (díky, Silvia). Predstavte si, že Anna Franková nezomrela, je už síce dosť obschnutá a trochu smrdí, ale maces cmúľať vládze, a už niekoľko desaťročí si potichu hovie v podkroví domu nihilistického a trochu neurotického Solomona Kugela, ktorý akoby vypadol z kníh Philipa Rotha, či Woodyho Allena. No a teraz si predstavte, že by ste mali tú starú a otravnú Annu Frankovú požiadať, najmä ak ste členom židovskej komunity, aby z domu odišla. No nepožiadate, čo si budeme. Pocit viny vás prefacká, len čo otvoríte ústa. Veď na čom inom sa dá stavať spoločenstvo, než na imperatíve hrdinu, ku ktorému sa s nádejou vzhliada. V tom podkroví mohol pokojne byť bárskto, Ježiš, Mohamed, či Zuzana Hlávková, kvalita hrdinstva totiž závisí od momentálneho spoločenského dopytu konkrétnej komunity. Auslander sa so svojimi koreňmi takto vyrovnáva s heroizáciou židovských osobností.

Druhým kúskom bola kniha Až za slunce západ plout od Roberta Heinleina (díky, Peťo). Kvalitné sci-fi, ktoré niekedy šteklí, inokedy priam otvorene provokuje, všetko podľa miery citlivosti osobných strún. Incestná, zavše nežná, inokedy drsná, feministická kniha s nadhľadom, pri ktorej som si nezriedka povedala: Konečne! Konečne to niekto napísal. Je veľká škoda, že na Heinleina dnes narazí takmer výlučne fanúšik sci-fi, lebo osloviť by mohol aj širšiu čitateľskú obec: „Manželství je psychickým stavem, není to jenom občanská smlouva a oddací list. Když už je manželství mrtvé, tak je mrtvé a začne zapáchat ještě rychleji než mrtvá ryba. Nezáleží na tom, kdo ho zabil, ale záleží na skutečnosti, že je mrtvé. Pak přichází doba rozdělit si majetek, oddělit se sa běžet, neztrácet čas vzájemným obviňováním.“

Chjo, je suis Maureen. 

K satire zo začiatku roka som sa oblúkom dostala tesne pred jeho skončením, lebo som práve dočítala The Sellout od Paula Beattyho a už po prvých stránkach mi bolo jasné, že si tento rok, a nielen kvôli tomu, že končí, už nič lepšie neprečítam. Beatty vzal všetky politicky korektné axiómy, prevrátil ich naruby, s podivom si ich v kontexte fiktívneho sociálneho experimentu aj obhájil a celé je to taká šleha, že sa čitateľ občas musí sám seba potichu opýtať, či je oukej sa na tom všetkom tak schuti zasmiať. Lebo toto je aj pichľavá, aj neskutočne vtipná kniha. Takže takto: chlapík, ktorý vyrastá v zaprdenom predmestí L.A., sa rozhodne prinavrátiť mesto naspäť na mapu znovunastolením rasovej segregácie a otroctva, lebo „trochu otroctva a segregácie ešte nikomu neublížilo, a ak aj áno, tak, do piče, nech.“ Beatty je pán. Vyžaduje pozorného a vzdelaného čitateľa, lebo v každom odseku trúsi mená a odkazuje na ikony americkej a európskej histórie, literatúry, hudby, filmu, psychológie, sociológie, ale aj politiky. Jasná vec, že sa dá čítať aj bez toho, no so znalosťou Piageta, The Little Rascals, či Malcolma X, sa zážitok z čítania posúva do trojrozmernej roviny. Nie, nie som taký kápo, aby som pochopila všetky Beattyho narážky, ale google je mocný a občas mi zachránil odsek. Beatty za The Sellout zaslúžene získal tohto roku Bookerovu cenu a dobrá správa je, že v 2017 vyjde kniha aj v slovenskom preklade.

Objavom tohto roka bola pre mňa Delphine de Vigan (díky, Jindřich). Má presne to, čo mi v súčasnej ére masívnej snahy o príbeh zúfalo chýba – literatúra. Dojmový a myšlienkový presah. Taký ten moment, keď si pomedzi riadky začne čitateľ sám klásť otázky, na chvíľu knihu odloží, ide sa prejsť, popremýšľa si a potom sa ku knihe vráti. Tento rok vyšla v českom preklade jej posledná kniha Podle skutečného příběhu s očakávaním, či dokáže prekonať predchádzajúcu famóznu (takmer) autobiografiu Noc nic nezadrží, o vzťahu s matkou, ktorá trpí bipolárnou poruchou, a ktorej, podľa vlastných slov, píše papierovú rakvu. Neprekonala, ale nesklamala. Motív komplikovaného vzťahu matka – dcéra sa objavuje aj v ďalšej výbornej knihe od spisovateľky, na ktorú nás v klube upozornila Kristína (díky, Kika) – Slavenka Drakulić s knihou Obžalovaná. Vyšla úplne nenápadne vo vydavateľstve Aspekt a rozhodne by si zaslúžila viac pozornosti, než sa jej dostalo. Ťažké čítanie. Ale trpiteľským literárnym masochistom odporúčam. Spomedzi ďalších klubových ešte treba spomenúť Toma Robbinsa (díky, Katka, díky, Roman), ktorý nech napíše čokoľvek, vždy je to uletené, liberálne, miestami sofistikovane zábavné, miestami len sofistikované, či len zábavné. Skrátka, nesklame, ani keby veľmi chcel.

Tento rok sme do klubu zaradili aj Petru Soukupovú, a ak ste ešte od nej nič nečítali, veru by ste mali. Je fajn, že po dobrú literatúru netreba chodiť ďaleko od hraníc: súčasná česká vlna vykrýva (bohužiaľ... či našťastie?) aj slovenské vákuum, v ktorom sa akosi dlhodobo nedarí nájsť (česť výnimkám) nový vietor a tých pár šikovnejších a nadanejších spisovateliek a spisovateľov nás z biedy zatiaľ nijako nevytŕha. Medzi poslednými som tento rok objavila aj staršiu českú spisovateľku, disidentku Evu Kantůrkovú, od ktorej som sa nevedela odtrhnúť, lebo jej psychologická drobnokresba je fascinujúca. Okrem toho mám práve rozčítanú knihu Anny Bolavej Do tmy, ktorá len potvrdzuje predchádzajúce riadky a ktorá si zaslúži samostatný odsek niekedy v nasledujúcich mesiacoch.

No a ešte na margo slovenskej literatúry, a vôbec toho najhoršieho, čo sa mi tento rok v knižnici urodilo, spomeniem najväčší tohtoročný fail – Reflux od Zusky Kepplovej. Tiež sme čítali v klube a, bez urážky autorky, knihu dočítali len najväčší flagelanti. A pritom ide o úplný paradox: je totiž neuveriteľné, že autorka s tak výraznou obrazotvornosťou, brilantnou štylistikou a precíznymi úvahami napíše takúto strašnú knihu. Nepravdepodobné, nedrží pokope, načaté, nedotiahnuté, nuž, natrápili sme sa všetci. Možno to bolo len zrecyklovanou surovinou – mladým slovenským nomádstvom, témou, ktorú preprala v knihe Buchty švabachom, fakt neviem. V každom prípade je jasné, že sa v téme dostala až na dno toho, čo z nej možno ešte vydojiť. Nič. Od Zusky Kepplovej si s chuťou prečítam každý článok, no pri voľbe jej kníh už budem zrejme opatrnejšia. Mňa totiž ani tie Buchty nebavili.

To by bolo tento rok asi všetko, teším sa na ďalší, lebo som sa v nákupe kníh zase zopárkrát neovládla, musela skondenzovať súčasnú knižnicu, rozdať zopár hodnotných kúskov, čo som nasyslila dvojmo až trojmo, ale aj tak to vidím na nákup ďalšieho Billyho v januári. Na úplný záver chcem poďakovať všetkým členom nášho klubu za hodnotné tipy a názory. Ono je to také pekné, keď dočítaš, povieš si: O tomto sa musím s niekým porozprávať, a vieš, že máš s kým.

Existenciálne zátišia Evie Wyld

Krehkí ako cukrové figúrky na torte, ktoré modeluje Leon v cukrárni svojho otca, sú mužské postavy v knihe Evie Wyld After the fire, a still small voice. Napriek téme, ktorú si Evie pre svoj debut zvolila, sa jej vydaril kúsok, ktorý sa oplatí mať v knižnici. Rovnako ako nasledujúce dve knihy. 

Britsko-austrálska spisovateľka Evie Wyld je v našich končinách takmer úplne neznáma, azda kvôli tomu, že literárne ocenenia zbiera pomerne nenápadne, no napriek tomu patrí medzi najvýraznejšie talenty súčasnej angloamerickej literatúry. Narodila sa v Londýne, no letá trávila na horúcich austrálskych plážach a v jej tvorbe sa prirodzene prelínajú vplyvy oboch krajín. 

   

Na jej debut After the fire, a still small voice som narazila krátko po jeho vydaní (2009) úplnou náhodou pri browsovaní a kúpila som si ho kvôli obálke (áno, až taká primitívna vie moja voľba kníh niekedy byť), ktorá je mimoriadne vydarená. Človek by si myslel, že sa o vojne po Stratenej generácii už nedá viac napísať, obzvlášť ak sa do jej spracovania pustí debutantka, ktorá stojí geograficky, aj generačne úplne mimo záber. Nuž, a nie je to tak. Vďaka ambivalentnému správaniu svojich postáv presiahla Evie rozmer jednej generácie a ukázala, ako si pocity viny a neschopnosti odnášajú aj potomkovia a potomkovia potomkov. Evie si vyberá extrémy: od pultu s brioškami, až k chladnokrvnému zabíjaniu v Kórei a  Vietname, od prvých nežných milostných skúseností, až k prostitútkam. Neuveriteľne ľahko kĺže od príbehu Leona k príbehu Franka, dopĺňa kocky mozaiky, vďaka ktorým dochádza k pochopeniu celej zložitej štruktúry ich vzájomných vzťahov. Kniha však nie je o vojne pre vojnu: ide skôr o psychologickú štúdiu bezmocnosti a útekoch, ktoré sú u jej hrdinov priam geneticky zakódované. Na jednej strane rozčuľujú, na druhej sú vo svojej samote a izolácii až neuveriteľne dojemní a zraniteľní. Evie Wyld nie je typ demonštratívnej matrónskej rozprávačky, ktorá čitateľovi príbeh naservíruje, pokrája a požuje. Práve naopak, jej próza je minimalistická, čaro spočíva v nevypovedanom a osamelosť je u jej postáv výlučne reakčná, nie prirodzená (podobnosť s Cormacom McCarthym je preto úplne namieste). 

Ešte výraznejšie sa tieto črty ukázali v jej druhom románe All the birds, singing (2013). Hlavná postava, Jake Whyte, žije izolovane na zapadnutom britskom ostrove, chová ovce, ktoré jej sústavne niekto/niečo zabíja, a až kým sa na farme neobjaví tulák Lloyd, a autorka nezačne dokladať kľúčové, a najboľavejšie, dieliky puzzle do príbehu, čas plynie pomaly, zo dňa na deň, od konzervy ku konzerve. Podobne ako v predchádzajúcom románe, aj tu sa dejové línie striedajú, no v tomto prípade zvolila autorka spätný chod a s každou ďalšou kapitolou sa hýbeme chronologicky nazad, až k prvému chybnému rozhodnutiu, ktoré spustilo sériu ďalších a priviedlo Jake na ostrov. V oboch románoch sa zároveň objavuje motív napätia: kým v prvom padá na Franka podozrenie zo znásilnenia a zabitia sedemročnej Sal, v druhom sa Jake snaží prísť na to, kto/čo kántri jej ovce. Týmto trochu pripomína prózy Kerstin Ekman, ktorá na pozadí záhady pozvoľne rozvíja dej, kde napätie prestupuje celým románom, a predsa ho neťahá: dynamika príbehu je postavená na intímnom a intenzívnom vnútornom pnutí postáv (ak si typ čitateľa: ´Ty-voe-veď-tam-sa-nič-nedeje´, radšej ani jednu z nich neber do rúk, no dovoľ mi povedať, že sa mýliš – deje sa tam totiž oveľa oveľa viac, než si myslíš) a medzi postavami a prostredím. U Evie Wyld sa však veľkých katarzií nedočkáme. K zmiereniu s osudom nedochádza v procese vyslobodenia z minulosti, no v dôsledku existenciálnej nevyhnutnosti. 

No, dosť bolo mudrovania, teraz k Wyldovej fantastickému literárno-vizuálnemu výstrelku . V auguste minulého roka vydala v spolupráci s ilustrátorom Joeom Sumnerom zľahka autobiografický komiks Everything is teeth o svojej detskej fascinácii žralokmi, ktorý som prečítala včera večer, a ktorý ma veľkým oblúkom vrátil do detstva s pocitom, že sledujem výjavy z vlastného života. Až na tie pláže v Austrálii, prirodzene. Citlivé, aj necitlivé zároveň, a vizuálne vymakané. Odporúčam nielen fanúšikom komiksov.

   

Evie Wyld ma neprestáva prekvapovať, fascinovať a už po prvej knihe som vedela, že jej ďalšie knihy si budem kupovať ešte teplé z tlačiarne. Sebaisto vedľa seba poukladá jednotlivé situácie, odpáli ich drsným austrálskym nárečím striedajúcim sa s výnimočne poetickým, lyrickým jazykom, z ktorého napriek úspornosti dokáže vydestilovať príbeh, ktorý hlboko rezonuje na viacerých úrovniach. Na ten svoj „veľký“ román ešte len čaká, rovnako ako na oficiálnu iniciáciu do prominentných literárnych kruhov, ale našliapnuté má momentálne tak ako nikto.

O knižných veľtrhoch alebo ako urobiť maratón

Keď sa povie „knižný veľtrh“, všetkým milovníkom kníh zasvietia oči a predstavujú si raj na zemi, lenže ono to s tými veľtrhmi nie je len tak, najmä pokiaľ sa človek pohybuje v knižnom biznise. Práve som vrátila z veľtrhu vo Frankfurte, zrelá tak akurát na punčák&posteľ, a to je asi najvýstižnejší stav, v akom sa literárni agenti, skauti, redaktori a vydavatelia vracajú domov. Knižný veľtrh je totiž celkom makačka.

Celosvetové knižné veľtrhy nie sú akási väčšia Bibliotéka, práve naopak: kníh je na nich oveľa oveľa menej než ľudí. Prednostne totiž slúžia na predstavovanie portfólia vydavateľov a literárnych agentov a na obchodovanie a nákup zahraničných licencií. Schôdzky s agentmi a vydavateľmi sa dohadujú niekoľko mesiacov vopred. Knižný veľtrh vo Frankfurte, ako najväčší vo svete, sa organizuje každý rok, popri ňom niekoľko ďalších významných v Londýne, New Yorku, Bologni, Varšave, Tokiu, Kapskom meste, či v Hong Kongu.

Na frankfurtskom veľtrhu sa človek strašne nachodí, kolegyni to minule vydalo na kompletný maratón. Skrátka, beháš zo schôdzky na schôdzku, z poschodia na poschodie, z budovy do budovy, vrážaš do ľudí, celý deň tráviš v kójach agentov, často nie väčších než 2 x 2 metre, medzitým si potrebuješ odskočiť, lenže záchody sú pol kilometra od teba, tak držíš, dopuješ sa kávou, lebo na jedlo nemáš čas, a ak sa ti náhodou zruší schôdzka, natlačíš do seba aspoň hot dog alebo palacinku, tí šťastnejší majú 10 minút aj na polievku. Medzitým dostaneš do rúk horúci rukopis, ktorý čítaš v metre, či v taxíku na ceste na večeru, či recepciu, do hotela sa dostaneš pred polnocou, sprcha, zuby, pár ďalších stránok rukopisu a takto fičíš niekoľko dní, až si nakoniec nutne musíš položiť otázku, prečo to vlastne všetko robíš, ale vyspíš sa na to a ráno ťa to prejde, len aby celý kolotoč mohol začať odznova.

Ale aby som len nefrflala: veľtrh vo Frankfurte má pre mňa určité čaro, nie nevyhnutne spojené priamo s knihami, možno je to práve mestom, možno ľuďmi, akých tu človek stretá. Večere a recepcie so spisovateľmi patria medzi perks of the job a odohrávajú sa, chvalabohu, mimo areálu veľtrhu, v príjemnejšom a uvoľnenejšom prostredí. Kým kolega tento rok vychytal všetky zvučné mená súčasnej severskej detektívky, na mňa vyšla recepcia s Elanom Mastaiom, a lepšie sa mi ani nemohlo stať, lebo jeho literárny debut All our wrong todays ma prevelice nadchol. Elan Mastai je etablovaný hollywoodsky scenárista, a vychádzajúca hviezda newyorskej literárnej scény, a ak máte radi Ready Player One (Ernest Cline) alebo Marťana (Andy Weir), zapíšte si All our wrong todays do to-read zoznamu, budúci rok totiž vyjde aj v slovenčine.

Každý rok vo Frankfurte tiež narazím na iránskych aktivistov, ktorí majú stánok priamo v areáli a snažia sa upozorniť na politickú genocídu v Iráne. Vždy sa pri nich zastavím, po anglicky síce nevedia povedať ani slovo, ale materiály majú preložené, dohovárame sa rukami nohami, a tak ako každý rok, vezmem si od nich niečo na čítanie, a počas dňa z toho dostanem akurát depku. A napriek tomu im držím palce a obdivujem ich odhodlanie a vytrvalosť.

Najradšej mám však frankfurtských taxikárov. Keď sa večer alebo v noci v hladine alfa vraciam do hotela, v aute sa zrazu prenesiem do celkom odlišného sveta, oni rozprávajú, ja počúvam a pravda je, že ani na jedného jediného z nich som za tých pár rokov nezabudla. Raz to bol chlapík z Nigérie, celkom drsný a od rany, až kým neprišlo na Nneku, ktorú obaja milujeme, tak sme sa na ďalších dvadsať minút stali najlepší kamoškovia. Potom ďalší: „Niečo vám tam hrká.“ „Nič mi tam nehrká.“ „Ale áno, hrká.“ A potom sa auto tak akosi rozpadne za jazdy. Prisámbohu. Tento rok bol o poézii s postarším gentlemanom, ktorému čochvíľa vyjde zbierka v jeho rodnom Pakistane, a ktorú by mi na mieste predal, keby. Keby som s istotou vedela, že si zbierku prečíta viac než desať mojich nadšených kamošov. Keby som si mohla vyberať z desiatok prekladateľov z urdčiny. Keby sa poézia bežne recitovala v uliciach a alexandríny by nahradili reklamy na billboardoch. 

Na záver veľtrhu v komatóznom stave omlátim posledné diéty a nakúpim zopár punkových 3D záložiek, aby som počas roka mala čo strácať vo vlakoch. Nuž, tak takto. Idem sa vybaliť a zistiť, čo všetko som nechala v hoteli. Čau zas o rok.

Dišputy k obedu

Pôvodne som úplne o inom chcela písať, o smrti, o erotike a kombinácii týchto dvoch, no Peťa mi napísala básničku, a Petiným rýmovačkám sa skrátka neodoláva, rovnako ako Elinej neriadenej verbálnej spŕške nadšenia po dočítaní dobrej knihy, keď mi vždy stisne srdco a Lucka je okrem toho chorá, tak jej namiesto sieťky pomarančov posielam tento článok.

Začnime Marishou, aby sme sa príliš nevzďaľovali od dohodnutej trajektórie. Marisha Pessl debutovala knihou Vybrané okruhy z mechaniky pohrôm (tento rok už aj v slovenčine) a bola to dobrá kniha, taká, po ktorej si človek povie: ´Gud gud, táto spisovateľka má talent na príbeh´ a potom sa chvíľu čaká, s čím príde vzápätí. A ona prišla s Nočným filmom. Odporúčam začať tým. Vtiahne okamžite, pošteklí na okultnú strunu, a aj keď Nora, jedna z hlavných postáv, dokáže človeku fenomenálne liezť na nervy, je to veľmi prístupný kúsok. Strávila som s ňou dve noci podľa vzorca „ešte-jedna-kapitola-a-idem-spať“ a prelúskala kilo tekvicových jadier.

Haruki Murakami áno, či nie? Ak áno, čítaj ďalej, ak nie, preskoč tento odsek. Murakami sa pomaly, ale isto stáva enfant terrible medzi intelektuálnymi snobmi po celom svete. Zazlievajú mu apatiu písať príbehy, ktoré by odrážali autentickú japonskú náturu a reálie krajiny; lacný marketingový product placement a v neposlednom rade fascináciu a približovanie sa americkej popkultúre. V zásade sa s tým nedá nesúhlasiť. Ak sa však sama seba spýtam, či to Murakamiho príbehom nejako principiálne uškodilo, mám pocit, že nie. Záleží od uhla pohľadu, ale nechce sa mi nad tým teraz mudrovať, povieme si inokedy, dobre? Nórske drevo bola onehdy priam povinná jazda, odporúčam ale začať jedným z posledných románov, 1Q84, ktorý nie je tak existenciálne ponurý a rozhodne je napínavejší. Pozor: je to tučná kniha, tak varujem vopred. Moja sestra však vraví že tlsté knihy miluje, lebo sa nimi dajú fantasticky zaťažovať grilážky, tak to máte dva v jednom, keby niečo.

Tento rok vyjde v slovenskom preklade ešte jedna dobrá kniha od debutujúcej autorky, Emmy Cline, a volá sa The Girls (v preklade zrejme ako Kult). Výborné čítanie! Autorka sa inšpirovala príbehom jednej z dievčin, ktoré sa podieľali na brutálnej vražde Sharon Tate, manželky Romana Polanského, a napriek tomu sa jej podarilo vyhnúť bulvárnym splaškom. Má talent, táto Emma. Treba ju konštantne udržiavať v hľadáčiku, prorokujem jej nejaké to literárne ocenenie, možno aj dve, aj tri, ak nie s touto knihou, tak s ďalšou určite.

Nie som si istá, či nebude táto otázka nemiestna, ale: Už ste prečítali trilógiu Millenium od Stiega Larssona? Ak nie, mali by ste. Bude sa vám páčiť. Dokonca veľmi.

A ešte dve rýdze srdcofky: Cit slečny Smilly pre sneh od Petra Høega. Smilla bola cool dávno predtým než Lisbeth Salander škrtla zápalkou. Disponuje vzácnou kombináciou prenikavého intelektu a neobyčajnej citlivosti, sarkazmu a samovražedného odhodlania, je to skrátka taká postava, ktorú si chceš dať do vitrínky a kochať sa ňou ako vzácnym šperkom. Túto knihu som čítala asi osemkrát a patrí medzi moje all-time-favourites. Mimochodom, áno, je to aj napínavé čítanie.

No a na záver niečo z iného súdka. Táto kniha má všetky predpoklady, aby ste ju nevzali do rúk. Je tlstá. Zavše sa v nej pofilozofuje. Mág od Johna Fowlesa, otca kvalitného literárneho mindfucku. Ak si po päťdesiatej strane myslíte, že príbeh je predvídateľný, mýlite sa. Ak do toho istého bodu dôjdete na stranách 150, 334, 521, tiež sa mýlite a to vás ešte čaká prekvapko na záver, keď si poviete, že už nič nebude také ako predtým, lebo Fowles vás škaredo zmanipuloval, a urobil to s vaším vedomím a za vaše peniaze. Vrelo odporúčam!

Zber 2015

Okrem množstva (v)hodných i nehodných rukopisov som sa rokom 2015 vyslovene pre-čítala. Esejí a literatúry faktu som čítala žalostne málo, nejakú históriu, psychológiu a investigatívu, a to je asi všetko. Niekedy na ne jednoducho nemám chuť a toto bol presne ten rok. Zato beletrii som dala celkom zabrať, tak tuhľa výber z tohtoročnej úrody:

Tourniera som čítala na začiatku roka, ale o ňom som už písala, tak len na pripomenutie: check him out. METEORY.

DVERE od Magdy Szabó je ten typ knihy, ktorú si prečítam ešte sedemkrát a vždy si poviem: Wow! Pri minimalistickej fabule Szabó vytvorila a veľmi proporčne vyskladala knihu, pri ktorej človeka z jej emocionálnej intenzity a dynamiky až mrazí. Mnohovrstevná veľkolepá jazda, o prejavoch lásky v nevyspytateľných trajektóriách, skrátka o vzťahu dvoch ľudí, ktorý autorka vypitvala tak precízne, že book hangover človeku ostane aj dobrých pár mesiacov.

Na Szabó fantasticky nadväzuje a mozaiku povojnového Maďarska čiastočne dopĺňa Szilárd Borbély románom VYDEDENCI, čo je vynikajúca, ale skrz-naskrz smutná kniha, ktorá priam fyzicky bolí. Smutnejšia o to, že ostane ako Borbélyho jediná, lebo v roku 2014 spáchal samovraždu.

V druhej polovici roka prišiel konečne na rad Jonathan Franzen so svojou SLOBODOU. S Franzenom sa do amerického románu, po všetkých postmoderných úletoch a experimentoch (vďaka aj za ne!), vrátilo tradičné rozprávačstvo (vďaka aj za to!). V SLOBODE na politickom a spoločenskom pozadí súčasnej Ameriky rozohráva vcelku banálne emocionálne drámy, a robí to sebaisto a zručne, až má človek pocit, že jeho postavy žijú hneď vo vedľajšom byte alebo priamo v posteli. Momentálne mám rozčítanú jeho ďalšiu knihu THE CORRECTIONS a je mi tak trochu ľúto, že ich nečítam v poradí, v akom boli napísané, lebo to panenské nadšenie nad objavením niečoho nového nie je reprodukovateľné.

READY PLAYER ONE od Ernesta Clinea je virtuálna dystopia, ktorú mohlo slovo „virtuálna“ vzhľadom na moje predpotopné technologické zručnosti celkom očakávane diskvalifikovať z ´To-read´ zoznamu, no nakoniec to bolo úplne naopak a knihu som zmastila za dva dni. Ústredný motív tvorí počítačová hra, ktorá s ohľadom na digitálnu budúcnosť, v ktorej sa príbeh odohráva, vytvára akýsi literárny fraktál, s množstvom odkazov na popkultúru 80. a 90.rokov, a celé to odsýpa jedna radosť. Dobrá správa je, že v 2016 vyjde kniha aj v slovenskom preklade a ďalšia dobrá správa je, že sa ju Spielberg podujal zrežírovať, na čo som teda ohromne zvedavá.

PRÍBEH O je výborný pornografický (to nie je oxymoron!), román v ktorom sa autorka s pseudonymom Pauline Réage pohrala s najcitlivejšou časťou ľudskej sebaúcty (Kam až človek dokáže zájsť pre lásku?), a celkom paradoxne pri tom obhájila koncept slobody. Nie je to samozrejme čítanie pre útlocitné povahy, ale jeho psychológia leží hlboko hlboko pod prvoplánovou deSadovskou snahou šokovať a metaforizovať triviálne skutočnosti. Ale o porne inokedy, sú predsa Vianoce.

Štúdia manželstva (aplikovateľné aj na akékoľvek dlhodobé partnerstvo) v Schrödingerových paralelných vesmíroch FATES AND FURIES od Lauren Groff je román, ktorý recenzenti s obľubou nazývajú „ambiciózny“. Úprimne, kvalita išla trochu dolu na úkor ambícií v podobe rozsiahlych mytologických referencií, no autorke odpúšťame, lebo aj bez nich je to skrátka dobrý román. Okrem toho je Mathilde jednou z najzaujímavejších literárnych postáv tohto roka, azda preto, že je tak autenticky nejednoznačná.

Za pick-of-the-year jednoznačne vyhlasujem útlu knižku z kategórie ´Milujeme onomatopoje´ s názvom KRTKO A ZVUKY OKOLO NÁS, ktorú som tento rok prečítala asi osemdesiatkrát. S hlavným hrdinom sa dá stotožniť prakticky od začiatku, lebo je to tvor zvedavý a všíma si veci a zvuky okolo seba, a okrem toho som vo svojom veku zistila, že píla robí pidli-pidli. Ja som doteraz ani netušila, že píla niečo robí.

Priatelia, v 2016 vám želám, nech vám rukami prejde množstvo dobrých kníh, a keď narazíte na niečo výnimočné, alebo ste už narazili a nechávate si to pre seba, pokojne sa podeľte a inšpirujte.

Francúzske kolo I.

Okrem toho, že je Lukáš majiteľom najsamlepšieho antikvariátu ciernenabielom.sk, je to aj mimoriadne sčítaný a inšpiratívny človek, s ktorým strašne rada trkocem o knihách a tak. Lukáš si z času na čas sám pre seba robí tzv. kolá národnej literatúry, tak si vravím: Mhm, to je dobrý nápad, však čo ja viem, povedzme, o takej čínskej literatúre? Tak ďaleko som síce ešte nezašla, ale urobila som si prvé – francúzske kolo, do ktorého som posunula neprečítané kúsky (fuj, hanba) povinnej školskej literatúry, ale aj knihy, o ktoré som popritom náhodne zavadila. Zobrala som to celkom od podlahy a okrem tuhľa nominovaných kníh som až na pár výnimiek zmastila prakticky všetko, čo od daných autorov vyšlo (aj nevyšlo) v preklade, nech teda vyzviem čo-to o francúzskej duši.

Francúzska duša rada trpí, to si povedzme hneď na začiatku. Francúzska mužská duša sa zmieta najmä v existenciálnych, ó, poryvoch bytia konfrontovaných s atavististickým strachom o svoju sexuálnu integritu, čo istým spôsobom platí aj pre dušu Francúzky, u tej je však vyjadrený vágnejším výrazivom. (Nech mi francúzska duša odpustí túto rodovú stereotypizáciu, lebo priznávam, že nie je výlučná.) Francúzska duša intenzívne skloňuje pocit izolácie a jej emocionálna škála je mimoriadne pestrá. (O pestrosti vzhľadom na geografiu sa samozrejme môžeme chvíľu prekárať, lebo nároky si isto kladú aj literáti v Rusku, aj v Británii aj v Humennom, ale zatiaľ to odložme.) S výnimkou de Beauvoir. Až ma trochu svrbia prsty, lebo mám chuť napísať, že tá trpí viac rozumom, no za toto by moju sebaúctu napichla na svoj feministický rošt. Inak, klobúk dolu! Nie vždy s ňou súhlasím, najmä kvôli hojným odkazom na Freuda (ktorému hovorili pán, kým neprišiel Jung a nezapočal rozpravovať, že s tým libidom, okrem iného, to môže byť aj trochu inak), no nádejam sa, že o takých 100 rokov bude jej kniha už len dejinnou literárnou relikviou.

Francúzska duša zbožňuje kontemplácie o slobode, a to z hľadiska formy i obsahu. Vôbec sa netají tým, aká bezškrupulózna nerestnica to je a interaktívnu frivolnú hru s dušou ne-Francúza občas posúva až na hranicu únosnosti. Miestami je riadne brutálna, rada sa čľapká v krvi a telesných výlučkoch rôzneho druhu a konzistencie, aby pekne krásne zmetaforizovala tento zlý, naničhodný svet a všakovaké neprávosti. Francúzska duša totiž nadovšetko ľúbi diškurovať o sociálnej nespravodlivosti a rozpravy na túto tému človek nájde, explicitne i implicitne, všade. Dokonca i v monológu o pečenom bôčiku či v brtníckom náučnom slovníku.

Úplne zákonite tak na pozadí zúfalého sebabičovania, fúkania si rán a skloňovania ničoty&(ne)slobody musel vzniknúť priestor pre absurdný humor, a to je presne miesto, kde sme najrýchlejšie našli spoločnú reč.

Tuhľa teda prvý výber z tvorby zúčastnených:

1. Patrick Modiano – Neznáme
2. Jean-Paul Didierlaurent – Čitateľ z vlaku o 6:27
3. Françoise Sagan – Dobrý deň, smútok
4. Émile Zola – Ľudská beštia
5. Marie Darrieusecq – Spodné prúdy
6. Alain Robbe-Grillet – Sentimentálny román
7. Marcel Proust – Swannova láska
8. Boris Vian – Jeseň v Pekingu
9. Marguerite Duras – Milenec
10. Marguerite Yourcenar – Kameň mudrcov
11. Simone de Beauvoir – Druhé pohlavie
12. Albert Camus – Cudzinec
13. Amélie Nothomb – Metafyzika trubíc (Belgičanka, ale vravím si: Na! Jediná v knižnici, vari ťa tu nechám na ocot?)
14. Leroy Gilles - Alabama song
15. Michel Tournier – Meteory
16. Franz-Olivier Giesbert – Himmlerova kuchárka
17. Jean-Michel Guenassia – Vysnený život Ernesta G.
18. Laurent Gaudé – Požierači slnka
19. Didier Decoin – John Peklo
20. Antoine Laurain – Mitterandov klobúk




No a za esá vyhlasujem tieto tri:

1.Boris Vian – Jeseň v Pekingu: jednoznačný víťaz, moja úcta. Douglas Adams francúzskej literatúry, lebo pre takéto hlášky (´Aby Cornéliovi prešiel čas, štrikoval žakárový vzor na motívy Paula Claudela, ktorý objavil v jednom čísle Katolíckej mysle združenej s Pútnikom.´) si ho nemožno nezamilovať. Popritom je vážny, priam závažný, melancholický, miestami naivný, až gýčovo precitlivený, groteskný experimentátor, tragéd na pohľadanie, skrátka, monsieur Vian, my dvaja sme sa minuli v čase.

2. Michel Tournier – Meteory: úplne nenápadne som takmer na konci tohto kola našla svojho nového obľúbeného spisovateľa. A akého! Meteory sú literárna psychedélia par excellence, symbolikou a filozofickými dišputami hutne navrstvená próza, monštruózne panoptikum postáv, až to človeka (nechcene) fakt dojme, a zároveň príbehom o absolútnej (incestnej) láske. Tour de force, cynický, situačne absurdný príbeh a s takým nevšedným uhlom pohľadu, že som zhlboka zalapala po dychu. Bravo! Ďalšie dve Tournierove knihy len potvrdili, čo mi bolo jasné už na 25.strane Meteorov.

3. Françoise Sagan – Dobrý deň, smútok!: Pri tejto som si povedala, že keď budem veľká, chcem ľúbiť rovnako hlboko ako Anna Larsen.

Milenca som do rúk chytila už druhýkrát (no pun intended). Prvýkrát (1998) neohúril, druhý raz tiež nie, šípim, že to nebude vekom ani skúsenosťou. Durasovú zachránil až druhý reparát – Hrádza proti Tichému oceánu, mám pocit, že jej viac sedia dlhšie prózy. Zato útle knižky Françoise Sagan univerzálne odporúčam všetkým. V jednej vete vie o vzťahoch povedať toľko, čo iní nedokážu v celej knihe. Výživné čítanie! Pozoruhodnou autorkou je Darrieusecq, ktorej Svinské pravdy boli pred 16-17 rokmi prvou knihou, pri ktorej ma zhlboka naplo. (To som ale ešte bývala útlocitnejšia a tiež to bolo ešte predtým, než sa mi do papŕč dostali Littellove Láskavé bohyne. Le grand uff.) Keď som Svinské pravdy pred pár mesiacmi chytila do rúk po druhý raz, onú kafkoidnú metaforu som ocenila už bez sprievodných znakov nevoľnosti. Najviac ale u mňa zabrala knihou Tom je mŕtvy, lebo osobný očistec. Kameň mudrcov od Yourcenar bol tiež velice silným ašpirantom na prvú trojku: precízne vymakaný historický román z čias reformácie sa spočiatku nejavil výnimočne, až kým to nezavoňalo alchymistickými výparmi. A keďže od pubertálnych liet nachádzam v dostupnej publikovanej alchymistickej spisbe akýsi iracionálny interpretačný plezír (bez toho zdvihnutého obočia, poprosím, každý máme to svoje), ozvala sa stará náklonnosť. Mon chéri Proust je v pozorovaní zase až chirurgicky presný a emócie pitve s nesmiernym zanietením. S biľagom povinnej školskej literatúry sa však ako najväčšie prekvapenie ukázal Émile Zola. Úplne vážne. Prečítala som dve jeho knižky a usúdila som, že si zaslúži vlastné kolo. Z nesúťažných francúzskych to u mňa na vlne nostalgie vždy vyhráva Maurois s Léliou, lebo duo Chopin-Sandová ma uchvacuje v každom ročnom a životnom období rovnako mocne. Z ďalších nesúťažných má celkom dobre našliapnuté aj Houellebecq, hoci sa o ňom sa hojne vedú debaty, či to všetko myslí vážne, alebo len tak z prče provokuje, lebo ak to myslí vážne, nie raz by si zaslúžil invektívou po papuli. Čitateľské chute má dosť na háku, takže nám pokojne môže naservírovať niečo vskutku nestráviteľné. Jeho ostatný román Podvolenie vyšiel v deň útoku na francúzsku redakciu a v literárnych kruhoch už stihol vzbudiť nebývalý rozruch. Quelle surprise! Aby som nezabudla: markíz de Sade sa nedá čítať človeku čo i len s priemernou predstavivosťou. Beriem späť. De Sade sa nedá čítať. Prisámbou, škrípanie nechtov po tabuli. Klaniam sa každému, kto sa dostane za 50. stranu rozsiahlych 120 dní Sodomy. Na päty mu šliape Robbe-Grilletov Sentimentálny román, ktorý je aj bez toho, že by človek nevyhnutne musel testovať hranice svojej prudérie, nevkusným surovým hnusným dokonale zbytočným patologickým počinom, pardon my French.

Nad všetkými týmito autormi stojí tak akosi mimo spomínaný Jonathan Littell, ktorý už nemusí nikdy nič napísať, lebo napísal Láskavé bohyne (a týmto opätovne ďakujem dear Moškovi, že ma na ne nahovoril). To, o čo sa pokúšal Merle v knihe Smrť je mojím remeslom (a nepokúšal sa celkom zle, lebo je zdatný rozprávač, to treba uznať), Littell detailne rozpracoval vo svojom Opus Magnum. Inšpirácia Tournierom (ba aj Mannom) je neodškriepiteľná, aj keď zásadný rozdiel spočíva v sebaidentifikácii: kým u Tourniera je hranica medzi „on“ a „oni“ pomerne jasná, hlavnou postavou u Littella nie je Maximilián Aue vs. tí druhí, hlavnou postavou si ty, sám čitateľ, človek milión, ktorého morálne imperatívy budú prefackané len taký fukot.

Okrem toho som sa z tých fantastických prekladov naučila nové slová ako ´ozorný, garazda, pudľa, podľač, kont, marciálny, kúcheň´ a dodnes netuším, čo znamená slovo ´napašmanejší´, dokonca si ani netrúfam odhadnúť tvar prvého stupňa, hoci sa tvári írečito slovensky.
Tak týmto som si popri čakaní na jar krátila čas posledné tri mesiace. A ešte obväzovaním poraneného svalstva a kĺbstva, lebo som zabudla, že na ľade sa na jar predsa nečaká.

Fíha, toto je dlhý článok. To som mala povedať na začiatku, že? Na druhej strane výhodou dlhého článku je, že si človek môže na jeho koniec prepašovať bársjaký vtip, politicky nekorektný sarkazmus, či bohapustú kravinu, lebo ain´t nobody got time for reading that. Takže takto: onehdy som v diele Rimbaudovom našla tieto verše, okamžite sa zapichnuvšie do môjho sentimentálneho srcca:

Sensation

Je ne parlerai pas
je ne penserai rien
mais l´amour infini
me montera dans l´âme

Nerozumieš? V pohode, tu som to v dadaistickom duchu prebásnila ©:

JARNÁ (polievka)

tri mrkvy
za nechty mi vošli
aj hrášok
aj kaleráb
pokrájaný na kocky
chrobáčik v karfiole
Nie! Neplačem
Krájam cibule
sú celé krvavé
lebo som sa porezala
AU! (teatrálne)
a bujón
na prach obrátime

Drahý, dnes pôst
si dáme
bo zaboha mi nejdú
polievkové rýme.

Koniec francúzskeho kola. Koniec dlhého článku.