Zajtra už naozaj začnem

Možno to bol naozaj výživný literárny rok, možno sa v ňom objavili autori a autorky, ktorých ešte len vykutrem spod záľahy nakúpených kníh, no pravda je, že som dianie vo svete zahraničnej literatúry stíhala sledovať len jedným okom, aj to skôr tým ľavým, poloslepým. Nad načatým okom by som mohla bedákať donekonečna, ale verejne sa priznávam, že je to občas zaujímavé a človeku to zlepšuje predstavivosť, aha:

Neberte ma preto vážne, ani sama neviem povedať, či som nasledujúce knihy naozaj čítala, ale som čítala úplne iné, napríklad na Knihe zvláštnych nových vecí (Kniha Zlín, 2018) sa neviem názorovo ujednotiť ani s najbližšími, akoby sme čítali úplne odlišnú knihu. Ak sa k jej čítaniu niekedy dostanete, dajte mi vedieť, či by ste sa z planéty Oáza vrátili späť na Zem, za daných okolností, nechcem spoilovať. Ako etické cvičenie, ktorým Faber skúša, koľko vydržíš. Mne z toho skoro praskla hlava. Odporúčam.

Vo februári som sa stihla zamilovať do Juliana Barnesa, najskôr to bolo len také jemné oňuchávanie (Žádný důvod k obavám; Pocit konca) a potom prišla kniha The only story (Jediný príbeh, Artforum, 2018), ktorá mi vyrazila dych, a pritom by to mohol byť príbeh akejkoľvek dvojice, azda každý z nás ukrýva v skrini kostlivca fatálnej lásky. Barnes spojil devätnásťročné mláďa so zrelou ženou, no disproporcie vrství v oveľa hlbších rovinách, kladie otázku, či sa dá láska kvantifikovať a hľadá bod, z ktorého niet vo vzťahu cesty späť, až človeku nevdojak zíde na myseľ ono shakespearovské: „Mám tušenie, že čosi, čo je ešte vo hviezdach, sa v tejto strašnej chvíli začína a vyslovuje trpký rozsudok nad planým životom, čo nosím v hrudi: predčasnú pascu na mňa strojí smrť.“

O Oľge Tokarzcuk som písala už minule, ale stojí za zmienku i teraz: tento rok sa zaslúžene dostala na výslnie vďaka Bookerovej cene (Běguni), no pravda je, že jej imaginatívna tvorivosť je taká živelná a nevyspytateľná, že nemusí sadnúť každému. Odporúčam začať starším kúskom Dom vo dne, dom v noci.

Ešte jeden beletristický počin mi tento rok urobil vyslovenú radosť: Cesta za mesačného svitu (Zelený kocúr, 2018) od Antala Szerba; vonia kávou, rascovým koláčom a zatuchlinou starých knižníc. Podobne ako Hesse sa pohráva s krízou identity, prešľapuje až za hranicu erotizujúcej smrti, no veru, kadejaké freudovčiny a jungovčiny by sa tu dali nájsť, je to odmena za všetky zlé knihy, ktoré ste doteraz prečítali.

Na záver ešte o dvoch nebeletristických knihách, ktoré si zaslúžia pozornosť. Expedícia: Môj ľúbostný príbeh (Absynt, 2018), dlhý strhujúci milostný list trom neúspešným polárnikom, príbeh neopätovanej lásky, ktorú delí celé storočie, je prenádherný cestopis; kniha, ktorá vznikne, len ak sa posadnutosť stane patologickou. Podobnosť so Smillou Jaspersenovou náhodná. (Tento grafický klenot kazí len mäkká väzba, to bol vyslovene zlý nápad, sorry jako.) Druhá kniha sa síce nedočkala takej medializácie, ale je nemenej zaujímavá: Ľudácka prevýchova (Artforum, 2018) od Maríny Zavackej, ktorá patrí medzi popredné slovenské historičky a ktorá niekoľko rokov zbierala materiál na knihu o Márii Janšákovej, politickej väzenke z čias Slovenského štátu. Zavacká históriu nebulvarizuje, väzňom naozaj nevidíš až do útrob pri rannej hygiene, práve naopak, považujem za výnimočné, ak dokáže napísať knihu vecne, no pútavo aj bez toho, aby bičovala emócie čitateľa až na hranicu toho, čo dokáže zniesť. Nie je to však len kniha o väzeniach a koncentračných táboroch – Zavacká podstatnú časť venuje atmosfére v spoločnosti v začiatkoch ľudáckeho štátu, nástupu nacionalizmu a relativizácii hodnôt a spoločenských postojov, nie nepodobným tým súčasným, až človeka pri tej predstave striasa. Nebudem klamať, nie je to príjemné čítanie, ale Zavacká píše s takou gráciou, na akú dnes človek naďabí len zriedka.

No a to by bolo z roku 2018 asi všetko. Dočítavam Hasletta a Murakamiho a hneď potom sa vrhnem na túto kôpku:

Do Nového roka vám prajem zdravý chrup a orlí zrak!