Možno to bol naozaj výživný
literárny rok, možno sa v ňom objavili autori a autorky, ktorých ešte
len vykutrem spod záľahy nakúpených kníh, no pravda je, že som dianie vo svete
zahraničnej literatúry stíhala sledovať len jedným okom, aj to skôr tým ľavým,
poloslepým. Nad načatým okom by som mohla bedákať donekonečna, ale verejne sa
priznávam, že je to občas zaujímavé a človeku to zlepšuje predstavivosť,
aha:
Neberte ma preto vážne,
ani sama neviem povedať, či som nasledujúce knihy naozaj čítala, ale som čítala
úplne iné, napríklad na Knihe zvláštnych
nových vecí (Kniha Zlín, 2018) sa neviem názorovo ujednotiť ani s najbližšími,
akoby sme čítali úplne odlišnú knihu. Ak sa k jej čítaniu niekedy
dostanete, dajte mi vedieť, či by ste sa z planéty Oáza vrátili späť na Zem,
za daných okolností, nechcem spoilovať. Ako etické cvičenie, ktorým Faber
skúša, koľko vydržíš. Mne z toho skoro praskla hlava. Odporúčam.
Vo februári som sa stihla
zamilovať do Juliana Barnesa, najskôr to bolo len také jemné oňuchávanie (Žádný důvod k obavám; Pocit konca) a potom prišla kniha The only story (Jediný príbeh, Artforum,
2018), ktorá mi vyrazila dych, a pritom by to mohol byť príbeh akejkoľvek
dvojice, azda každý z nás ukrýva v skrini kostlivca fatálnej lásky. Barnes
spojil devätnásťročné mláďa so zrelou ženou, no disproporcie vrství v oveľa
hlbších rovinách, kladie otázku, či sa dá láska kvantifikovať a hľadá bod,
z ktorého niet vo vzťahu cesty späť, až človeku nevdojak zíde na myseľ ono
shakespearovské: „Mám tušenie, že čosi,
čo je ešte vo hviezdach, sa v tejto strašnej chvíli začína a vyslovuje
trpký rozsudok nad planým životom, čo nosím v hrudi: predčasnú pascu na
mňa strojí smrť.“
O Oľge Tokarzcuk som
písala už minule, ale stojí za zmienku i teraz: tento rok sa zaslúžene dostala
na výslnie vďaka Bookerovej cene (Běguni),
no pravda je, že jej imaginatívna tvorivosť je taká živelná a nevyspytateľná,
že nemusí sadnúť každému. Odporúčam začať starším kúskom Dom vo dne, dom v noci.
Ešte jeden beletristický
počin mi tento rok urobil vyslovenú radosť: Cesta
za mesačného svitu (Zelený kocúr, 2018) od Antala Szerba; vonia kávou, rascovým
koláčom a zatuchlinou starých knižníc. Podobne ako Hesse sa pohráva s krízou
identity, prešľapuje až za hranicu erotizujúcej smrti, no veru, kadejaké freudovčiny
a jungovčiny by sa tu dali nájsť, je to odmena za všetky zlé knihy, ktoré
ste doteraz prečítali.
Na záver ešte o dvoch
nebeletristických knihách, ktoré si zaslúžia pozornosť. Expedícia: Môj ľúbostný príbeh (Absynt, 2018), dlhý strhujúci milostný
list trom neúspešným polárnikom, príbeh neopätovanej lásky, ktorú delí celé
storočie, je prenádherný cestopis; kniha, ktorá vznikne, len ak sa posadnutosť
stane patologickou. Podobnosť so Smillou Jaspersenovou náhodná. (Tento grafický klenot kazí len mäkká väzba, to bol
vyslovene zlý nápad, sorry jako.) Druhá kniha sa síce nedočkala takej
medializácie, ale je nemenej zaujímavá: Ľudácka
prevýchova (Artforum, 2018) od Maríny Zavackej, ktorá patrí medzi popredné
slovenské historičky a ktorá niekoľko rokov zbierala materiál na knihu o Márii
Janšákovej, politickej väzenke z čias Slovenského štátu. Zavacká históriu nebulvarizuje,
väzňom naozaj nevidíš až do útrob pri rannej hygiene, práve naopak, považujem
za výnimočné, ak dokáže napísať knihu vecne, no pútavo aj bez toho, aby
bičovala emócie čitateľa až na hranicu toho, čo dokáže zniesť. Nie je to však len
kniha o väzeniach a koncentračných táboroch – Zavacká podstatnú časť
venuje atmosfére v spoločnosti v začiatkoch ľudáckeho štátu, nástupu
nacionalizmu a relativizácii hodnôt a spoločenských postojov, nie
nepodobným tým súčasným, až človeka pri tej predstave striasa. Nebudem klamať,
nie je to príjemné čítanie, ale Zavacká píše s takou gráciou, na akú dnes
človek naďabí len zriedka.
No a to by bolo z roku 2018 asi všetko. Dočítavam Hasletta a Murakamiho
a hneď potom sa vrhnem na túto kôpku:
Do Nového roka vám prajem zdravý chrup a orlí zrak!
pondelok 21. mája 2018
Podoby smrti - Medzinárodná Man Bookerova cena 2018
Už roky hráme túto hru: Zaklopem, dlaňou zakryjem
priezor, počúvam tvoje kroky, pritlačíš oko na dvere, spoza ktorých sa ozve:
„Hahááá, pujka moja!“, naoko mi pohrozíš päsťou a stískaš ma tak, až mám
pocit, že mi dolámeš kosti. Nad kávou by si sa spýtal, kde som bola a čo
nové vo svete. Zasypala by som ťa množstvom banalít – od počasia za polárnym kruhom až
k dejinám pitiev, kvôli ktorým v noci nespím, ty by si dodal: „Ja už
tomuto svetu celkom nerozumiem“, a ja by som netušila, akej epizódy si sa
v myšlienkach práve zachytil. Rokmi si stíchol, zmäkol, znežnel.
Leitmotívom tohto ročníka Medzinárodnej Man Bookerovej
ceny je smrť, obrazne i doslovne, premena a prechod do novej reality,
hoci sme nepochopili pravidlá hry zanikajúceho sveta. Zdá sa tiež, že tento
ročník bude na literárnej scéne najufrflanejší. Vedú sa ohnivé diskusie, či si
postup do užšieho výberu zaslúžil Antonio
Muñoz Molina; ako si Virginie Despentes vôbec dovolila sprzniť moderný Paríž
a Parížanov; prečo je Han Kang znovu vo výbere; či nemohol Ahmed Saadawi namiesto
trpkoúsmevného žánrového crossoveru napísať radšej pateticky vážny román
o súčasnom Bagdade; či László Krasznahorkai už len nevykráda sám seba
a či je nominovaná kniha Olgy Tokarczuk naozaj jej najlepšia. Niektoré
diskusie sú zrelé na prvú pomoc, podelím sa o svoju:
Tu je celý shortlist:
Medzinárodná Man Bookerova cena sa rovným dielom
rozdeľuje medzi autora/autorku a prekladateľa/prekladateľku, a treba
povedať, že všetky nominované knihy, s výnimkou Tokarczukovej, ktorú som
čítala v češtine, sa dočkali fantastického prekladu do angličtiny: Každý
text kĺže hladko a plynule.
Kvalitatívne medzi nimi najviac zaostáva spomínaný Antonio Muñoz Molina s knihou Ako miznúci tieň (Like a fading shadow), dva
v jednom – memoáre a historický román o posledných dňoch vraha
Martin Luthera Kinga. Každá časť by azda aj mohla fungovať samostatne, no
pohromade, žiaľ, nedržia a autorov tvorivý výlet do Lisabonu, kde James
Earl Ray strávil pár dní pred dolapením, tento román nedokázal nijako
zachrániť.Ray je taká zaujímavá
a nejednoznačná historická postava, že si priam pýta nekonečné množstvo
interpretácií, a tento román skutočne dokáže čitateľa navnadiť, no
uspokojiť zvedavosť sa mu nedarí a kniha má napokon len informatívny
význam. Dokonca v častiach, kde autor v spomienkach rekapituluje
svoju motiváciu a zamýšľa sa nad písaním a literatúrou, vyslovene
drhne. Škoda. A predsa by neostal nepovšimnutý. Vrátil by ťa späť do
talára a do zotmenia by sme sa nad slivkovým koláčom dohadovali, či má svedomie
vedomý alebo intuitívny základ. Nedohodli by sme sa. Sú pravidlá a výnimky,
a akákoľvek výnimka je popretím pravidla; obaja by sme si výnimky šetrili práve
do tejto debaty.
A to ešte nevieš, ako veľmi by ťa pobúrila Virginie Despentes – jej knihu by si
možno ani nedočítal, v lepšom prípade by si autorku nazval ordinárnou.
Román Vernon Subutex 1 (prvá časť trilógie) je divoká
a provokatívna jazda, na akú si vo Francúzsku momentálne trúfne snáď len
Michel Houellebecq, ku ktorému Despentes príznačne prirovnávajú, a ktorá, podobne
ako Houellebecq, rozdelila čitateľov na dva nezmieriteľné tábory. Vernon Subutex (žmurk) je obstarožný majiteľ predajne
s cédečkami a platňami, ktorý po smrti svojho najlepšieho priateľa a dobrodinca,
slávneho Alexa Bleacha, príde o domov aj o obchod. Pár dní prespáva
u každého, kto je ochotný ho prichýliť, Subutex totiž skrýva zlaté vajce
éry Sex, drugs&rock´n´roll – nahrávku posledného rozhovoru so sfetovaným
Bleachom, no napokon utečie do ulíc Paríža, kde do konca prvej časti aj
ostane.
Despentes dala hlas všetkým vedľajším postavám súčasnej Európy –
drogovo závislým, pornohercom a pornoherečkám, transrodovým ľuďom, moslimom i
odporcom islamu, skrachovancom aj bezdomovcom. Niet divu, že sa čitatelia
prekrikujú, či ide o satiru alebo reálny obraz súčasného Paríža. Prikláňam
sa k tým druhým, navyše, Despentes sa na rozdiel od Houellebecqa neposunula
o krok vpred, ona ho prekročila o celú míľu. Kým Houellebecq ustrnul
v moralizovaní, Despentes je svieža, originálna a pragmatická: Svet
sa skrátka zmenil a treba sa učiť žiť v alternatívnych morálnych
súradniciach. Jediné, čo možno autorke vytknúť, je, že román rozťahala do
troch dielov. Zbohom, novoročné predsavzatia, prepáč, drahý Billy, zas ťa
zaťažím.
Ďalším výbušným
textom (narážka zámerná) v užšom výbere je Frankenstein v Bagdade (Frankenstein
in Baghdad) od Ahmeda Saadawiho.
Príbeh
sa odohráva v súčasnom Iraku krátko po okupácii USA. V meste okrem vládnych vojenských jednotiek operuje aj americká armáda a niekoľko
samovražedných atentátnikov, vrátane Al-Káidy. Šmelinár Hadi sa po násilnej
smrti svojho najlepšieho priateľa a obchodného partnera Nahema rozhodne,
že Nahem si zaslúži riadny pohreb, chýbajú však celé časti jeho tela. Hadi teda
začne po uliciach zbierať odtrhnuté kusy tiel, ktoré doma potajomky zošíva
a vytvára kompletného človeka. Mŕtvola sa však preberie k životu a rozhodne
sa pomstiť mŕtvych, z ktorých je poskladaná.
Sú autori, ktorým od začiatku nie je jasné, kam
smerujú, žáner aj tému menia uprostred knihy podľa nálady a keď ich editor
za výsledný hybrid potľapká po ramene, spokojne si odfúknu, good job.
Remeňom
po holej.
O to viac ma teší, keď nájdem text, ktorý sebaisto lavíruje medzi žánrami,
lebo autor nestráca zo zreteľa, AKO a ČO chce povedať. Frankenstein
v Bagdade je presne taký: na prvý pohľad svieža a vtipná variácia na
klasiku od Mary Shelley, horor, fantasy, mestské legendy, komerčná
spiritualita, all-in-one; na druhý pohľad žalostné requiem. Fantasticky
namiešaný kokteil, ktorým Saadawi neupozorňuje len na absurdnosť vojny, no
varuje aj pred zjednodušeným chápaním protikladov. Hrdina nie je vždy hrdina,
alebo inak: je protipólom hrdinu antihrdina či zloduch?
Najzaujímavejší dialóg vedú tento rok László
Krasznahorkai a Olga Tokarczuk. Obaja zvolili fragmentárnu formu, denníkové
zápisky sa striedajú s poviedkami a esejami, približujú sa aj témami,
a predsa je román Tuláci (Flights) kompaktnejší
a prístupnejší; asi nie je téma, ktorú by Olga Tokarczuk dokázala
dobabrať. Jej obrazotvornosť je uhrančivá, človeku sa až zatajuje dych.
Krasznahorkai je
náročnejší na dešifrovanie, skladá rovnicu s nekonečným počtom neznámych
a novicov môže ľahko odradiť, lebo jeho jazyková košatosť a nihilizmus sú
miestami nestráviteľné. S Tokarczukovou sa zhodnú v tom, že na
poznanie sveta i samého seba neexistuje žiadna metodológia, no kým
Tokarczuk tvrdí, že sa aspoň čiastočne možno oprieť o rozum a ducha,
a sama sa prikláňa k rozumu, Krasznahorkai vraví, že ani na ne sa
nedá spoliehať, človek skrátka nemá k dispozícii dôveryhodný nástroj
poznávania a útechu nemožno nájsť ani vo vede ani v náboženstve.
Realita sa nedá uchopiť, „pamäť je nástroj zabúdania“ – minulosť sa v spomienkach len preskupuje v ľubovoľných
konfiguráciách. Vravím si: Vďakabohu, že je pamäť taká nespoľahlivá
a podlieha odpusteniu, veď ako by som mohla žiť? S tým by si radikálne
nesúhlasil: Ale mohla! Povedal by si, že pamäť je to jediné, čo človeka
ukotvuje v čase a priestore, posledný dôkaz existencie. Nezabúdal si
ľahko. Na to by som podotkla, že stojíš proti viacerým z literárnej obce,
že napríklad ani miláčik Julian Barnes sa k pamäti nestavia tak veľkoryso
ako ty, a už by sme sa vzdorovito doťahovali, nedeľná chvíľka poézie, nech
reč nestojí.
Tokarczuk, naopak,
nachádza záchytný bod v hmote – konkrétne v tele. Telo je autonómne,
jediné, čo sa dá bezpečne zakonzervovať v čase, všetko ostatné podlieha
toku: „Skutočný život sa odohráva v pohybe“
a o konzervovaní tela či pitvách píše s dychtivou
posadnutosťou. Strašne ma namotala, počas nespavých nocí, ktoré sa striedajú
s kómou z vyčerpania, lúštim jeden google odkaz o dejinách patológie za
druhým. (A aký je váš hendikep?)
Najintímnejším textom tohto ročníka je Biela kniha (The white book) od Han Kang.
Priznám sa: Nebola to láska na prvé čítanie. Prekvapivo. Biela kniha má totiž
všetko, čo v literatúre vítam - je to introspektívna, mimoriadne poetická
a vizuálna kontemplácia o živote a smrti, navyše tak
odzbrojujúco úprimná, až ťa pichá pri srdci. Nehovoriac o tom, že som ju čítala v krajine, ktorá nemohla dotvoriť lepšie pozadie:
A predsa mnou prvýkrát nepohla, milá Han Kang, určite je to mnou, nie tebou. V knihe sa
vyrovnáva s bolesťou svojej matky, ktorá pochovala prvé dieťa krátko po
narodení a s vlastným pocitom viny, typickým pre preživších súrodencov: „Ak by si žila dlhšie než pár krehkých
hodín, ja by som sa vôbec nenarodila.“ Autorka má trochu smolu, že budú Bielu
knihu porovnávať s pôsobivou Vegetariánkou, na Bookera však tento rok
zrejme stačiť nebude.
Druhýkrát som ju vzala do rúk pred pár dňami, „ako bielu masť na opuchnutú kožu, ako gázu
na otvorenú ranu“, keď si ležal v bielych plachtách, krehký
a rozbitný. Smrť ma už nemá čo naučiť, desať rokov mi meravo stojí za
chrbtom, prítomná v každej úzkosti, vie už len prekvapiť
a pripomenúť, že ju vôľou nedokážem nijako oddialiť.
Odvtedy sa vo mne Biela kniha rozlieva, this too shall pass, ja viem, no ešte nedokážem vstať a pridržať sa rána, nohy mám hlinené.
K verdiktu len v skratke: Nech už bude akýkoľvek, bárs dobre bude,
dávno som sa nestretla s takou vyváženou zostavou. Hoci mi srdce mocne tlčie pre
pankáča Vernona, mať štipku gamblerského ducha, vsadím na Saadawiho alebo
Tokarczuk.