Zajtra už naozaj začnem

Možno to bol naozaj výživný literárny rok, možno sa v ňom objavili autori a autorky, ktorých ešte len vykutrem spod záľahy nakúpených kníh, no pravda je, že som dianie vo svete zahraničnej literatúry stíhala sledovať len jedným okom, aj to skôr tým ľavým, poloslepým. Nad načatým okom by som mohla bedákať donekonečna, ale verejne sa priznávam, že je to občas zaujímavé a človeku to zlepšuje predstavivosť, aha:

Neberte ma preto vážne, ani sama neviem povedať, či som nasledujúce knihy naozaj čítala, ale som čítala úplne iné, napríklad na Knihe zvláštnych nových vecí (Kniha Zlín, 2018) sa neviem názorovo ujednotiť ani s najbližšími, akoby sme čítali úplne odlišnú knihu. Ak sa k jej čítaniu niekedy dostanete, dajte mi vedieť, či by ste sa z planéty Oáza vrátili späť na Zem, za daných okolností, nechcem spoilovať. Ako etické cvičenie, ktorým Faber skúša, koľko vydržíš. Mne z toho skoro praskla hlava. Odporúčam.

Vo februári som sa stihla zamilovať do Juliana Barnesa, najskôr to bolo len také jemné oňuchávanie (Žádný důvod k obavám; Pocit konca) a potom prišla kniha The only story (Jediný príbeh, Artforum, 2018), ktorá mi vyrazila dych, a pritom by to mohol byť príbeh akejkoľvek dvojice, azda každý z nás ukrýva v skrini kostlivca fatálnej lásky. Barnes spojil devätnásťročné mláďa so zrelou ženou, no disproporcie vrství v oveľa hlbších rovinách, kladie otázku, či sa dá láska kvantifikovať a hľadá bod, z ktorého niet vo vzťahu cesty späť, až človeku nevdojak zíde na myseľ ono shakespearovské: „Mám tušenie, že čosi, čo je ešte vo hviezdach, sa v tejto strašnej chvíli začína a vyslovuje trpký rozsudok nad planým životom, čo nosím v hrudi: predčasnú pascu na mňa strojí smrť.“

O Oľge Tokarzcuk som písala už minule, ale stojí za zmienku i teraz: tento rok sa zaslúžene dostala na výslnie vďaka Bookerovej cene (Běguni), no pravda je, že jej imaginatívna tvorivosť je taká živelná a nevyspytateľná, že nemusí sadnúť každému. Odporúčam začať starším kúskom Dom vo dne, dom v noci.

Ešte jeden beletristický počin mi tento rok urobil vyslovenú radosť: Cesta za mesačného svitu (Zelený kocúr, 2018) od Antala Szerba; vonia kávou, rascovým koláčom a zatuchlinou starých knižníc. Podobne ako Hesse sa pohráva s krízou identity, prešľapuje až za hranicu erotizujúcej smrti, no veru, kadejaké freudovčiny a jungovčiny by sa tu dali nájsť, je to odmena za všetky zlé knihy, ktoré ste doteraz prečítali.

Na záver ešte o dvoch nebeletristických knihách, ktoré si zaslúžia pozornosť. Expedícia: Môj ľúbostný príbeh (Absynt, 2018), dlhý strhujúci milostný list trom neúspešným polárnikom, príbeh neopätovanej lásky, ktorú delí celé storočie, je prenádherný cestopis; kniha, ktorá vznikne, len ak sa posadnutosť stane patologickou. Podobnosť so Smillou Jaspersenovou náhodná. (Tento grafický klenot kazí len mäkká väzba, to bol vyslovene zlý nápad, sorry jako.) Druhá kniha sa síce nedočkala takej medializácie, ale je nemenej zaujímavá: Ľudácka prevýchova (Artforum, 2018) od Maríny Zavackej, ktorá patrí medzi popredné slovenské historičky a ktorá niekoľko rokov zbierala materiál na knihu o Márii Janšákovej, politickej väzenke z čias Slovenského štátu. Zavacká históriu nebulvarizuje, väzňom naozaj nevidíš až do útrob pri rannej hygiene, práve naopak, považujem za výnimočné, ak dokáže napísať knihu vecne, no pútavo aj bez toho, aby bičovala emócie čitateľa až na hranicu toho, čo dokáže zniesť. Nie je to však len kniha o väzeniach a koncentračných táboroch – Zavacká podstatnú časť venuje atmosfére v spoločnosti v začiatkoch ľudáckeho štátu, nástupu nacionalizmu a relativizácii hodnôt a spoločenských postojov, nie nepodobným tým súčasným, až človeka pri tej predstave striasa. Nebudem klamať, nie je to príjemné čítanie, ale Zavacká píše s takou gráciou, na akú dnes človek naďabí len zriedka.

No a to by bolo z roku 2018 asi všetko. Dočítavam Hasletta a Murakamiho a hneď potom sa vrhnem na túto kôpku:

Do Nového roka vám prajem zdravý chrup a orlí zrak! 

Podoby smrti - Medzinárodná Man Bookerova cena 2018

Už roky hráme túto hru: Zaklopem, dlaňou zakryjem priezor, počúvam tvoje kroky, pritlačíš oko na dvere, spoza ktorých sa ozve: „Hahááá, pujka moja!“, naoko mi pohrozíš päsťou a stískaš ma tak, až mám pocit, že mi dolámeš kosti. Nad kávou by si sa spýtal, kde som bola a čo nové vo svete. Zasypala by som ťa množstvom banalít  – od počasia za polárnym kruhom až k dejinám pitiev, kvôli ktorým v noci nespím, ty by si dodal: „Ja už tomuto svetu celkom nerozumiem“, a ja by som netušila, akej epizódy si sa v myšlienkach práve zachytil. Rokmi si stíchol, zmäkol, znežnel.

Leitmotívom tohto ročníka Medzinárodnej Man Bookerovej ceny je smrť, obrazne i doslovne, premena a prechod do novej reality, hoci sme nepochopili pravidlá hry zanikajúceho sveta. Zdá sa tiež, že tento ročník bude na literárnej scéne najufrflanejší. Vedú sa ohnivé diskusie, či si postup do užšieho výberu zaslúžil Antonio Muñoz Molina; ako si Virginie Despentes vôbec dovolila sprzniť moderný Paríž a Parížanov; prečo je Han Kang znovu vo výbere; či nemohol Ahmed Saadawi namiesto trpkoúsmevného žánrového crossoveru napísať radšej pateticky vážny román o súčasnom Bagdade; či László Krasznahorkai už len nevykráda sám seba a či je nominovaná kniha Olgy Tokarczuk naozaj jej najlepšia. Niektoré diskusie sú zrelé na prvú pomoc, podelím sa o svoju:

Tu je celý shortlist:

Medzinárodná Man Bookerova cena sa rovným dielom rozdeľuje medzi autora/autorku a prekladateľa/prekladateľku, a treba povedať, že všetky nominované knihy, s výnimkou Tokarczukovej, ktorú som čítala v češtine, sa dočkali fantastického prekladu do angličtiny: Každý text kĺže hladko a plynule. 

Kvalitatívne medzi nimi najviac zaostáva spomínaný Antonio Muñoz Molina s knihou Ako miznúci tieň (Like a fading shadow), dva v jednom – memoáre a historický román o posledných dňoch vraha Martin Luthera Kinga. Každá časť by azda aj mohla fungovať samostatne, no pohromade, žiaľ, nedržia a autorov tvorivý výlet do Lisabonu, kde James Earl Ray strávil pár dní pred dolapením, tento román nedokázal nijako zachrániť.  Ray je taká zaujímavá a nejednoznačná historická postava, že si priam pýta nekonečné množstvo interpretácií, a tento román skutočne dokáže čitateľa navnadiť, no uspokojiť zvedavosť sa mu nedarí a kniha má napokon len informatívny význam. Dokonca v častiach, kde autor v spomienkach rekapituluje svoju motiváciu a zamýšľa sa nad písaním a literatúrou, vyslovene drhne. Škoda. A predsa by neostal nepovšimnutý. Vrátil by ťa späť do talára a do zotmenia by sme sa nad slivkovým koláčom dohadovali, či má svedomie vedomý alebo intuitívny základ. Nedohodli by sme sa. Sú pravidlá a výnimky, a akákoľvek výnimka je popretím pravidla; obaja by sme si výnimky šetrili práve do tejto debaty.

A to ešte nevieš, ako veľmi by ťa pobúrila Virginie Despentes – jej knihu by si možno ani nedočítal, v lepšom prípade by si autorku nazval ordinárnou. Román Vernon Subutex 1 (prvá časť trilógie) je divoká a provokatívna jazda, na akú si vo Francúzsku momentálne trúfne snáď len Michel Houellebecq, ku ktorému Despentes príznačne prirovnávajú, a ktorá, podobne ako Houellebecq, rozdelila čitateľov na dva nezmieriteľné tábory. Vernon Subutex (žmurk) je obstarožný majiteľ predajne s cédečkami a platňami, ktorý po smrti svojho najlepšieho priateľa a dobrodinca, slávneho Alexa Bleacha, príde o domov aj o obchod. Pár dní prespáva u každého, kto je ochotný ho prichýliť, Subutex totiž skrýva zlaté vajce éry Sex, drugs&rock´n´roll – nahrávku posledného rozhovoru so sfetovaným Bleachom, no napokon utečie do ulíc Paríža, kde do konca prvej časti aj ostane. 

Despentes dala hlas všetkým vedľajším postavám súčasnej Európy – drogovo závislým, pornohercom a pornoherečkám, transrodovým ľuďom, moslimom i odporcom islamu, skrachovancom aj bezdomovcom. Niet divu, že sa čitatelia prekrikujú, či ide o satiru alebo reálny obraz súčasného Paríža. Prikláňam sa k tým druhým, navyše, Despentes sa na rozdiel od Houellebecqa neposunula o krok vpred, ona ho prekročila o celú míľu. Kým Houellebecq ustrnul v moralizovaní, Despentes je svieža, originálna a pragmatická: Svet sa skrátka zmenil a treba sa učiť žiť v alternatívnych morálnych súradniciach. Jediné, čo možno autorke vytknúť, je, že román rozťahala do troch dielov. Zbohom, novoročné predsavzatia, prepáč, drahý Billy, zas ťa zaťažím.
 

Ďalším výbušným textom (narážka zámerná) v užšom výbere je Frankenstein v Bagdade (Frankenstein in Baghdad) od Ahmeda Saadawiho. Príbeh sa odohráva v súčasnom Iraku krátko po okupácii USA. V meste okrem vládnych vojenských jednotiek operuje aj americká armáda a niekoľko samovražedných atentátnikov, vrátane Al-Káidy. Šmelinár Hadi sa po násilnej smrti svojho najlepšieho priateľa a obchodného partnera Nahema rozhodne, že Nahem si zaslúži riadny pohreb, chýbajú však celé časti jeho tela. Hadi teda začne po uliciach zbierať odtrhnuté kusy tiel, ktoré doma potajomky zošíva a vytvára kompletného človeka. Mŕtvola sa však preberie k životu a rozhodne sa pomstiť mŕtvych, z ktorých je poskladaná.

Sú autori, ktorým od začiatku nie je jasné, kam smerujú, žáner aj tému menia uprostred knihy podľa nálady a keď ich editor za výsledný hybrid potľapká po ramene, spokojne si odfúknu, good job. 

Remeňom po holej.
O to viac ma teší, keď nájdem text, ktorý sebaisto lavíruje medzi žánrami, lebo autor nestráca zo zreteľa, AKO a ČO chce povedať. Frankenstein v Bagdade je presne taký: na prvý pohľad svieža a vtipná variácia na klasiku od Mary Shelley, horor, fantasy, mestské legendy, komerčná spiritualita, all-in-one; na druhý pohľad žalostné requiem. Fantasticky namiešaný kokteil, ktorým Saadawi neupozorňuje len na absurdnosť vojny, no varuje aj pred zjednodušeným chápaním protikladov. Hrdina nie je vždy hrdina, alebo inak: je protipólom hrdinu antihrdina či zloduch?

Najzaujímavejší dialóg vedú tento rok László Krasznahorkai a Olga Tokarczuk. Obaja zvolili fragmentárnu formu, denníkové zápisky sa striedajú s poviedkami a esejami, približujú sa aj témami, a predsa je román Tuláci (Flights) kompaktnejší a prístupnejší; asi nie je téma, ktorú by Olga Tokarczuk dokázala dobabrať. Jej obrazotvornosť je uhrančivá, človeku sa až zatajuje dych.

Krasznahorkai je náročnejší na dešifrovanie, skladá rovnicu s nekonečným počtom neznámych a novicov môže ľahko odradiť, lebo jeho jazyková košatosť a nihilizmus sú miestami nestráviteľné. S Tokarczukovou sa zhodnú v tom, že na poznanie sveta i samého seba neexistuje žiadna metodológia, no kým Tokarczuk tvrdí, že sa aspoň čiastočne možno oprieť o rozum a ducha, a sama sa prikláňa k rozumu, Krasznahorkai vraví, že ani na ne sa nedá spoliehať, človek skrátka nemá k dispozícii dôveryhodný nástroj poznávania a útechu nemožno nájsť ani vo vede ani v náboženstve. Realita sa nedá uchopiť, „pamäť je nástroj zabúdania“ – minulosť sa v spomienkach len preskupuje v ľubovoľných konfiguráciách. Vravím si: Vďakabohu, že je pamäť taká nespoľahlivá a podlieha odpusteniu, veď ako by som mohla žiť? S tým by si radikálne nesúhlasil: Ale mohla! Povedal by si, že pamäť je to jediné, čo človeka ukotvuje v čase a priestore, posledný dôkaz existencie. Nezabúdal si ľahko. Na to by som podotkla, že stojíš proti viacerým z literárnej obce, že napríklad ani miláčik Julian Barnes sa k pamäti nestavia tak veľkoryso ako ty, a už by sme sa vzdorovito doťahovali, nedeľná chvíľka poézie, nech reč nestojí.

Tokarczuk, naopak, nachádza záchytný bod v hmote – konkrétne v tele. Telo je autonómne, jediné, čo sa dá bezpečne zakonzervovať v čase, všetko ostatné podlieha toku: „Skutočný život sa odohráva v pohybe“ a o konzervovaní tela či pitvách píše s dychtivou posadnutosťou. Strašne ma namotala, počas nespavých nocí, ktoré sa striedajú s kómou z vyčerpania, lúštim jeden google odkaz o dejinách patológie za druhým. (A aký je váš hendikep?)

Najintímnejším textom tohto ročníka je Biela kniha (The white book) od Han Kang. Priznám sa: Nebola to láska na prvé čítanie. Prekvapivo. Biela kniha má totiž všetko, čo v literatúre vítam - je to introspektívna, mimoriadne poetická a vizuálna kontemplácia o živote a smrti, navyše tak odzbrojujúco úprimná, až ťa pichá pri srdci. Nehovoriac o tom, že som ju čítala v krajine, ktorá nemohla dotvoriť lepšie pozadie:

A predsa mnou prvýkrát nepohla, milá Han Kang, určite je to mnou, nie tebou. V knihe sa vyrovnáva s bolesťou svojej matky, ktorá pochovala prvé dieťa krátko po narodení a s vlastným pocitom viny, typickým pre preživších súrodencov: „Ak by si žila dlhšie než pár krehkých hodín, ja by som sa vôbec nenarodila.“ Autorka má trochu smolu, že budú Bielu knihu  porovnávať s pôsobivou Vegetariánkou, na Bookera však tento rok zrejme stačiť nebude. 

Druhýkrát som ju vzala do rúk pred pár dňami, „ako bielu masť na opuchnutú kožu, ako gázu na otvorenú ranu“, keď si ležal v bielych plachtách, krehký a rozbitný. Smrť ma už nemá čo naučiť, desať rokov mi meravo stojí za chrbtom, prítomná v každej úzkosti, vie už len prekvapiť a pripomenúť, že ju vôľou nedokážem nijako oddialiť. 

Odvtedy sa vo mne Biela kniha rozlieva, this too shall pass, ja viem, no ešte nedokážem vstať a pridržať sa rána, nohy mám hlinené. 

K verdiktu len v skratke: Nech už bude akýkoľvek, bárs dobre bude, dávno som sa nestretla s takou vyváženou zostavou. Hoci mi srdce mocne tlčie pre pankáča Vernona, mať štipku gamblerského ducha, vsadím na Saadawiho alebo Tokarczuk.