Pralinky 2016

Bol to dobrý rok, knižne. Niekoľko literátov bezkonkurenčne a prekvapivo zahviezdilo, a len zopár z mála bolo neočakávaným sklamaním, povieme si neskôr. Každý mesiac sa s kamošmi stretávame po putikách, či v Medickej v literárnom klube, ktorý je still alive´n´kicking už druhý rok a darí sa mu tak výdatne, že neustále priberáme nových členov. Najlepšie na tom je, že vďaka rozmanitému literárnemu vkusu a (zväčša) spravodlivému hlasovaniu sa vo výbere toho, čo si každý mesiac prečítame, ocitlo niekoľko autorov, ktorí by na mňa v kníhkupectve asi len tak neskočili. Tuto som teda spísala výber toho najlepšieho (aj najhoršieho), čo mi tento rok prešlo rukami.

Hneď na začiatku roka som siahla po dvoch fantastických absurdných kúskoch, oboch na odporúčanie. Prvým z nich bola skvostná satira kolektívnej pamäti a dedičnej viktimizácie od Shaloma Auslandera – Hope: A Tragedy (díky, Silvia). Predstavte si, že Anna Franková nezomrela, je už síce dosť obschnutá a trochu smrdí, ale maces cmúľať vládze, a už niekoľko desaťročí si potichu hovie v podkroví domu nihilistického a trochu neurotického Solomona Kugela, ktorý akoby vypadol z kníh Philipa Rotha, či Woodyho Allena. No a teraz si predstavte, že by ste mali tú starú a otravnú Annu Frankovú požiadať, najmä ak ste členom židovskej komunity, aby z domu odišla. No nepožiadate, čo si budeme. Pocit viny vás prefacká, len čo otvoríte ústa. Veď na čom inom sa dá stavať spoločenstvo, než na imperatíve hrdinu, ku ktorému sa s nádejou vzhliada. V tom podkroví mohol pokojne byť bárskto, Ježiš, Mohamed, či Zuzana Hlávková, kvalita hrdinstva totiž závisí od momentálneho spoločenského dopytu konkrétnej komunity. Auslander sa so svojimi koreňmi takto vyrovnáva s heroizáciou židovských osobností.

Druhým kúskom bola kniha Až za slunce západ plout od Roberta Heinleina (díky, Peťo). Kvalitné sci-fi, ktoré niekedy šteklí, inokedy priam otvorene provokuje, všetko podľa miery citlivosti osobných strún. Incestná, zavše nežná, inokedy drsná, feministická kniha s nadhľadom, pri ktorej som si nezriedka povedala: Konečne! Konečne to niekto napísal. Je veľká škoda, že na Heinleina dnes narazí takmer výlučne fanúšik sci-fi, lebo osloviť by mohol aj širšiu čitateľskú obec: „Manželství je psychickým stavem, není to jenom občanská smlouva a oddací list. Když už je manželství mrtvé, tak je mrtvé a začne zapáchat ještě rychleji než mrtvá ryba. Nezáleží na tom, kdo ho zabil, ale záleží na skutečnosti, že je mrtvé. Pak přichází doba rozdělit si majetek, oddělit se sa běžet, neztrácet čas vzájemným obviňováním.“

Chjo, je suis Maureen. 

K satire zo začiatku roka som sa oblúkom dostala tesne pred jeho skončením, lebo som práve dočítala The Sellout od Paula Beattyho a už po prvých stránkach mi bolo jasné, že si tento rok, a nielen kvôli tomu, že končí, už nič lepšie neprečítam. Beatty vzal všetky politicky korektné axiómy, prevrátil ich naruby, s podivom si ich v kontexte fiktívneho sociálneho experimentu aj obhájil a celé je to taká šleha, že sa čitateľ občas musí sám seba potichu opýtať, či je oukej sa na tom všetkom tak schuti zasmiať. Lebo toto je aj pichľavá, aj neskutočne vtipná kniha. Takže takto: chlapík, ktorý vyrastá v zaprdenom predmestí L.A., sa rozhodne prinavrátiť mesto naspäť na mapu znovunastolením rasovej segregácie a otroctva, lebo „trochu otroctva a segregácie ešte nikomu neublížilo, a ak aj áno, tak, do piče, nech.“ Beatty je pán. Vyžaduje pozorného a vzdelaného čitateľa, lebo v každom odseku trúsi mená a odkazuje na ikony americkej a európskej histórie, literatúry, hudby, filmu, psychológie, sociológie, ale aj politiky. Jasná vec, že sa dá čítať aj bez toho, no so znalosťou Piageta, The Little Rascals, či Malcolma X, sa zážitok z čítania posúva do trojrozmernej roviny. Nie, nie som taký kápo, aby som pochopila všetky Beattyho narážky, ale google je mocný a občas mi zachránil odsek. Beatty za The Sellout zaslúžene získal tohto roku Bookerovu cenu a dobrá správa je, že v 2017 vyjde kniha aj v slovenskom preklade.

Objavom tohto roka bola pre mňa Delphine de Vigan (díky, Jindřich). Má presne to, čo mi v súčasnej ére masívnej snahy o príbeh zúfalo chýba – literatúra. Dojmový a myšlienkový presah. Taký ten moment, keď si pomedzi riadky začne čitateľ sám klásť otázky, na chvíľu knihu odloží, ide sa prejsť, popremýšľa si a potom sa ku knihe vráti. Tento rok vyšla v českom preklade jej posledná kniha Podle skutečného příběhu s očakávaním, či dokáže prekonať predchádzajúcu famóznu (takmer) autobiografiu Noc nic nezadrží, o vzťahu s matkou, ktorá trpí bipolárnou poruchou, a ktorej, podľa vlastných slov, píše papierovú rakvu. Neprekonala, ale nesklamala. Motív komplikovaného vzťahu matka – dcéra sa objavuje aj v ďalšej výbornej knihe od spisovateľky, na ktorú nás v klube upozornila Kristína (díky, Kika) – Slavenka Drakulić s knihou Obžalovaná. Vyšla úplne nenápadne vo vydavateľstve Aspekt a rozhodne by si zaslúžila viac pozornosti, než sa jej dostalo. Ťažké čítanie. Ale trpiteľským literárnym masochistom odporúčam. Spomedzi ďalších klubových ešte treba spomenúť Toma Robbinsa (díky, Katka, díky, Roman), ktorý nech napíše čokoľvek, vždy je to uletené, liberálne, miestami sofistikovane zábavné, miestami len sofistikované, či len zábavné. Skrátka, nesklame, ani keby veľmi chcel.

Tento rok sme do klubu zaradili aj Petru Soukupovú, a ak ste ešte od nej nič nečítali, veru by ste mali. Je fajn, že po dobrú literatúru netreba chodiť ďaleko od hraníc: súčasná česká vlna vykrýva (bohužiaľ... či našťastie?) aj slovenské vákuum, v ktorom sa akosi dlhodobo nedarí nájsť (česť výnimkám) nový vietor a tých pár šikovnejších a nadanejších spisovateliek a spisovateľov nás z biedy zatiaľ nijako nevytŕha. Medzi poslednými som tento rok objavila aj staršiu českú spisovateľku, disidentku Evu Kantůrkovú, od ktorej som sa nevedela odtrhnúť, lebo jej psychologická drobnokresba je fascinujúca. Okrem toho mám práve rozčítanú knihu Anny Bolavej Do tmy, ktorá len potvrdzuje predchádzajúce riadky a ktorá si zaslúži samostatný odsek niekedy v nasledujúcich mesiacoch.

No a ešte na margo slovenskej literatúry, a vôbec toho najhoršieho, čo sa mi tento rok v knižnici urodilo, spomeniem najväčší tohtoročný fail – Reflux od Zusky Kepplovej. Tiež sme čítali v klube a, bez urážky autorky, knihu dočítali len najväčší flagelanti. A pritom ide o úplný paradox: je totiž neuveriteľné, že autorka s tak výraznou obrazotvornosťou, brilantnou štylistikou a precíznymi úvahami napíše takúto strašnú knihu. Nepravdepodobné, nedrží pokope, načaté, nedotiahnuté, nuž, natrápili sme sa všetci. Možno to bolo len zrecyklovanou surovinou – mladým slovenským nomádstvom, témou, ktorú preprala v knihe Buchty švabachom, fakt neviem. V každom prípade je jasné, že sa v téme dostala až na dno toho, čo z nej možno ešte vydojiť. Nič. Od Zusky Kepplovej si s chuťou prečítam každý článok, no pri voľbe jej kníh už budem zrejme opatrnejšia. Mňa totiž ani tie Buchty nebavili.

To by bolo tento rok asi všetko, teším sa na ďalší, lebo som sa v nákupe kníh zase zopárkrát neovládla, musela skondenzovať súčasnú knižnicu, rozdať zopár hodnotných kúskov, čo som nasyslila dvojmo až trojmo, ale aj tak to vidím na nákup ďalšieho Billyho v januári. Na úplný záver chcem poďakovať všetkým členom nášho klubu za hodnotné tipy a názory. Ono je to také pekné, keď dočítaš, povieš si: O tomto sa musím s niekým porozprávať, a vieš, že máš s kým.

Existenciálne zátišia Evie Wyld

Krehkí ako cukrové figúrky na torte, ktoré modeluje Leon v cukrárni svojho otca, sú mužské postavy v knihe Evie Wyld After the fire, a still small voice. Napriek téme, ktorú si Evie pre svoj debut zvolila, sa jej vydaril kúsok, ktorý sa oplatí mať v knižnici. Rovnako ako nasledujúce dve knihy. 

Britsko-austrálska spisovateľka Evie Wyld je v našich končinách takmer úplne neznáma, azda kvôli tomu, že literárne ocenenia zbiera pomerne nenápadne, no napriek tomu patrí medzi najvýraznejšie talenty súčasnej angloamerickej literatúry. Narodila sa v Londýne, no letá trávila na horúcich austrálskych plážach a v jej tvorbe sa prirodzene prelínajú vplyvy oboch krajín. 

   

Na jej debut After the fire, a still small voice som narazila krátko po jeho vydaní (2009) úplnou náhodou pri browsovaní a kúpila som si ho kvôli obálke (áno, až taká primitívna vie moja voľba kníh niekedy byť), ktorá je mimoriadne vydarená. Človek by si myslel, že sa o vojne po Stratenej generácii už nedá viac napísať, obzvlášť ak sa do jej spracovania pustí debutantka, ktorá stojí geograficky, aj generačne úplne mimo záber. Nuž, a nie je to tak. Vďaka ambivalentnému správaniu svojich postáv presiahla Evie rozmer jednej generácie a ukázala, ako si pocity viny a neschopnosti odnášajú aj potomkovia a potomkovia potomkov. Evie si vyberá extrémy: od pultu s brioškami, až k chladnokrvnému zabíjaniu v Kórei a  Vietname, od prvých nežných milostných skúseností, až k prostitútkam. Neuveriteľne ľahko kĺže od príbehu Leona k príbehu Franka, dopĺňa kocky mozaiky, vďaka ktorým dochádza k pochopeniu celej zložitej štruktúry ich vzájomných vzťahov. Kniha však nie je o vojne pre vojnu: ide skôr o psychologickú štúdiu bezmocnosti a útekoch, ktoré sú u jej hrdinov priam geneticky zakódované. Na jednej strane rozčuľujú, na druhej sú vo svojej samote a izolácii až neuveriteľne dojemní a zraniteľní. Evie Wyld nie je typ demonštratívnej matrónskej rozprávačky, ktorá čitateľovi príbeh naservíruje, pokrája a požuje. Práve naopak, jej próza je minimalistická, čaro spočíva v nevypovedanom a osamelosť je u jej postáv výlučne reakčná, nie prirodzená (podobnosť s Cormacom McCarthym je preto úplne namieste). 

Ešte výraznejšie sa tieto črty ukázali v jej druhom románe All the birds, singing (2013). Hlavná postava, Jake Whyte, žije izolovane na zapadnutom britskom ostrove, chová ovce, ktoré jej sústavne niekto/niečo zabíja, a až kým sa na farme neobjaví tulák Lloyd, a autorka nezačne dokladať kľúčové, a najboľavejšie, dieliky puzzle do príbehu, čas plynie pomaly, zo dňa na deň, od konzervy ku konzerve. Podobne ako v predchádzajúcom románe, aj tu sa dejové línie striedajú, no v tomto prípade zvolila autorka spätný chod a s každou ďalšou kapitolou sa hýbeme chronologicky nazad, až k prvému chybnému rozhodnutiu, ktoré spustilo sériu ďalších a priviedlo Jake na ostrov. V oboch románoch sa zároveň objavuje motív napätia: kým v prvom padá na Franka podozrenie zo znásilnenia a zabitia sedemročnej Sal, v druhom sa Jake snaží prísť na to, kto/čo kántri jej ovce. Týmto trochu pripomína prózy Kerstin Ekman, ktorá na pozadí záhady pozvoľne rozvíja dej, kde napätie prestupuje celým románom, a predsa ho neťahá: dynamika príbehu je postavená na intímnom a intenzívnom vnútornom pnutí postáv (ak si typ čitateľa: ´Ty-voe-veď-tam-sa-nič-nedeje´, radšej ani jednu z nich neber do rúk, no dovoľ mi povedať, že sa mýliš – deje sa tam totiž oveľa oveľa viac, než si myslíš) a medzi postavami a prostredím. U Evie Wyld sa však veľkých katarzií nedočkáme. K zmiereniu s osudom nedochádza v procese vyslobodenia z minulosti, no v dôsledku existenciálnej nevyhnutnosti. 

No, dosť bolo mudrovania, teraz k Wyldovej fantastickému literárno-vizuálnemu výstrelku . V auguste minulého roka vydala v spolupráci s ilustrátorom Joeom Sumnerom zľahka autobiografický komiks Everything is teeth o svojej detskej fascinácii žralokmi, ktorý som prečítala včera večer, a ktorý ma veľkým oblúkom vrátil do detstva s pocitom, že sledujem výjavy z vlastného života. Až na tie pláže v Austrálii, prirodzene. Citlivé, aj necitlivé zároveň, a vizuálne vymakané. Odporúčam nielen fanúšikom komiksov.

   

Evie Wyld ma neprestáva prekvapovať, fascinovať a už po prvej knihe som vedela, že jej ďalšie knihy si budem kupovať ešte teplé z tlačiarne. Sebaisto vedľa seba poukladá jednotlivé situácie, odpáli ich drsným austrálskym nárečím striedajúcim sa s výnimočne poetickým, lyrickým jazykom, z ktorého napriek úspornosti dokáže vydestilovať príbeh, ktorý hlboko rezonuje na viacerých úrovniach. Na ten svoj „veľký“ román ešte len čaká, rovnako ako na oficiálnu iniciáciu do prominentných literárnych kruhov, ale našliapnuté má momentálne tak ako nikto.