Dišputy k obedu

Pôvodne som úplne o inom chcela písať, o smrti, o erotike a kombinácii týchto dvoch, no Peťa mi napísala básničku, a Petiným rýmovačkám sa skrátka neodoláva, rovnako ako Elinej neriadenej verbálnej spŕške nadšenia po dočítaní dobrej knihy, keď mi vždy stisne srdco a Lucka je okrem toho chorá, tak jej namiesto sieťky pomarančov posielam tento článok.

Začnime Marishou, aby sme sa príliš nevzďaľovali od dohodnutej trajektórie. Marisha Pessl debutovala knihou Vybrané okruhy z mechaniky pohrôm (tento rok už aj v slovenčine) a bola to dobrá kniha, taká, po ktorej si človek povie: ´Gud gud, táto spisovateľka má talent na príbeh´ a potom sa chvíľu čaká, s čím príde vzápätí. A ona prišla s Nočným filmom. Odporúčam začať tým. Vtiahne okamžite, pošteklí na okultnú strunu, a aj keď Nora, jedna z hlavných postáv, dokáže človeku fenomenálne liezť na nervy, je to veľmi prístupný kúsok. Strávila som s ňou dve noci podľa vzorca „ešte-jedna-kapitola-a-idem-spať“ a prelúskala kilo tekvicových jadier.

Haruki Murakami áno, či nie? Ak áno, čítaj ďalej, ak nie, preskoč tento odsek. Murakami sa pomaly, ale isto stáva enfant terrible medzi intelektuálnymi snobmi po celom svete. Zazlievajú mu apatiu písať príbehy, ktoré by odrážali autentickú japonskú náturu a reálie krajiny; lacný marketingový product placement a v neposlednom rade fascináciu a približovanie sa americkej popkultúre. V zásade sa s tým nedá nesúhlasiť. Ak sa však sama seba spýtam, či to Murakamiho príbehom nejako principiálne uškodilo, mám pocit, že nie. Záleží od uhla pohľadu, ale nechce sa mi nad tým teraz mudrovať, povieme si inokedy, dobre? Nórske drevo bola onehdy priam povinná jazda, odporúčam ale začať jedným z posledných románov, 1Q84, ktorý nie je tak existenciálne ponurý a rozhodne je napínavejší. Pozor: je to tučná kniha, tak varujem vopred. Moja sestra však vraví že tlsté knihy miluje, lebo sa nimi dajú fantasticky zaťažovať grilážky, tak to máte dva v jednom, keby niečo.

Tento rok vyjde v slovenskom preklade ešte jedna dobrá kniha od debutujúcej autorky, Emmy Cline, a volá sa The Girls (v preklade zrejme ako Kult). Výborné čítanie! Autorka sa inšpirovala príbehom jednej z dievčin, ktoré sa podieľali na brutálnej vražde Sharon Tate, manželky Romana Polanského, a napriek tomu sa jej podarilo vyhnúť bulvárnym splaškom. Má talent, táto Emma. Treba ju konštantne udržiavať v hľadáčiku, prorokujem jej nejaké to literárne ocenenie, možno aj dve, aj tri, ak nie s touto knihou, tak s ďalšou určite.

Nie som si istá, či nebude táto otázka nemiestna, ale: Už ste prečítali trilógiu Millenium od Stiega Larssona? Ak nie, mali by ste. Bude sa vám páčiť. Dokonca veľmi.

A ešte dve rýdze srdcofky: Cit slečny Smilly pre sneh od Petra Høega. Smilla bola cool dávno predtým než Lisbeth Salander škrtla zápalkou. Disponuje vzácnou kombináciou prenikavého intelektu a neobyčajnej citlivosti, sarkazmu a samovražedného odhodlania, je to skrátka taká postava, ktorú si chceš dať do vitrínky a kochať sa ňou ako vzácnym šperkom. Túto knihu som čítala asi osemkrát a patrí medzi moje all-time-favourites. Mimochodom, áno, je to aj napínavé čítanie.

No a na záver niečo z iného súdka. Táto kniha má všetky predpoklady, aby ste ju nevzali do rúk. Je tlstá. Zavše sa v nej pofilozofuje. Mág od Johna Fowlesa, otca kvalitného literárneho mindfucku. Ak si po päťdesiatej strane myslíte, že príbeh je predvídateľný, mýlite sa. Ak do toho istého bodu dôjdete na stranách 150, 334, 521, tiež sa mýlite a to vás ešte čaká prekvapko na záver, keď si poviete, že už nič nebude také ako predtým, lebo Fowles vás škaredo zmanipuloval, a urobil to s vaším vedomím a za vaše peniaze. Vrelo odporúčam!